Reakcie po desivej udalosti sú normálne. Ťažkosti so spánkom, opakované prehrávanie udalosti v mysli, podráždenosť, vyčerpanie, vyľakanie z bežných zvukov, nechuť o tom hovoriť, chuť hovoriť o ničom inom. To je to, ako nervový systém reaguje po ohrození, nie znak toho, že s človekom niečo nie je v poriadku.
Čo pomáha a nie je zložité. Spánok, jedlo a voda v bežnom čase. Režim, hoci aj malý. Spoločnosť. Niečo, čo treba robiť a čo má viditeľný výsledok. Menej správ, v určenom čase, nie neustále.
Deti to prejavujú inak — lipnutím na blízkych, návratom k správaniu pri veciach, ktoré už dokázali robiť, bolesťami brucha, prehrávaním udalosti v hre. Režim a úprimné, stručné odpovede pomáhajú viac než ubezpečovanie.
Kedy vyhľadať pomoc. Ak sa to po niekoľkých týždňoch nezmierňuje alebo to niekomu bráni pracovať, spať či starať sa o seba, vtedy je čas porozprávať sa s lekárom. Povedzte, čo sa stalo; je to dôležitá informácia.
A doplňte zásoby. Doplňte vodu, nahraďte to, čo sa spotrebovalo tašky, nabite powerbanku, skontrolujte baterku. Obdobie hneď po udalosti je ten jediný čas, keď sa všetci zhodnú, že to stojí za to urobiť — a druhá udalosť, ak k nej dôjde, zvyčajne príde skôr, než obchody doplnia zásoby.