Povedzte im to primerane. Deti, ktorým sa nič nepovie, si vymyslia niečo horšie a všimnú si, že dospelí sú vystrašení. Dieťa upokojí nie neprítomnosť problému, ale vedomie, že dospelí majú plán a že je jeho súčasťou.
Čo povedať. Že niekedy nastane mimoriadna udalosť; že máme plán; že plán znie: tu sa stretneme, toto je osoba, ktorá vás vyzdvihne, toto je číslo. Stručne fakty, jazykom, ktorému rozumejú, a potom bežný život.
Nech sa pýtajú a odpovedajte úprimne. „Neviem“ je dobrá odpoveď. „Neviem a toto je osoba, ktorej by sme sa opýtali“ je ešte lepšia.
Kartička v taške s ich menom, menom rodiča a kontaktným číslom, aby dospelý, ktorý ich nájde, mohol konať.
V samotnej taške: jedna známa vec. Hračka, kniha, prikrývka. Nie je to sentimentalita — známy predmet merateľne upokojuje vystrašené dieťa a pokojné dieťa je vo väčšom bezpečí.
Povedzte škole, kto ich môže vyzdvihnúť. Urobte to skôr, než to budete potrebovať; škola dieťa nevydá niekomu, kto nie je správne uvedený na zozname.